Hudba, PíšťalyTvořivé centrum Oslavice, Koncovky ...
HUDBA SNĚNÍ s Markem Gondou a Michalem Mynářem
Dajme zvuk svojmu svetu. Vytvorme hudbu, ktorá do nás bola uložená ako obraz či príbeh, ako otlačok matičky zeme a našich predkov. Tento zvuk vsebe nesie šelest lístia, šum vody, praskanie ohňa či dunivé mlčanie zeme. Stretneme sa vzvuku našich snov, aby sme oslávili dar našej ľudskosti a vpokore poďakovali za prítomnú chvíľu!
Budeme hľadať vokolitej krajine, kde sú miesta, na ktorých znieme. Vyjadrovať sa budeme pomocou bubnov, chrastítok, koncoviek, drumblí, didgeridoo a ďalších, ale nenahraditeľným a zásadným nástrojom bude naše telo, jeho pohyb a hlas. Pri tom nie je potrebná znalosť hry na týchto nástrojoch, zásadná je odvaha a chuť byť úprimný a vložiť svoje srdce do dlaní, ono si už samo povie, ako znie.
Pozývame tých, ktorí radi hľadia na svet taký, aký je. Ktorí dokážu vnímať svoje danosti a obmedzenia. Ktorí hľadajú, ale nie sú stratení. Tých, pre ktorých nie je dôležitá odpoveď zcudzích úst, ale skorej vlastné stopy na úzkej cestičke. Tých, čo majú odvahu stúpiť aj vedľa, prípadne sa vrátiť späť. Takých, ktorí nechcú byť liečení, pretože sami spoznávajú silu života, ktorá im bola darovaná a rozpúšťa všetko kalné. Vtichosti a prirodzenosti, bez veľkých slov a kriku. Dúfame vstretnutie stými, čo cítia potrebu vytvoriťspoločenstvo a poďakovať matke Zemi – krajine, ľuďom i Bohu za veľký dar, ktorý žijeme.
***
ZA HUDBOU PRÍRODY
Tradičná bezdierová píšťala koncovka jako cesta ku koreňom
Vydáme sa hľadať tú skutočnú znejúcu hudbu. Preskúmame krajiny vnútorné i vonkajšie. Zamierime do okolitých lesov načúvať vtákom, vetru, vode, praskaniu ohňa či šelestu lístia. Započúvame sa do vlastného dychu a tepu srdca. Rozdúchame tradičné bezdierové píšťaly koncovky, naučíme sa ne hrať pôvodné piesne. Ale pískať budeme aj podľa ozvien nášho vnútorného sveta. Budeme juchať, skákať, drobčiť, bubnovať a rôzne znieť, aby sme sa dostali ku koreňom, zktorých vyrastajú svieže výhonky smerujúce knebu. Ponecháme obrazy, nech sa premieňajú na hudbu a hudbu ponecháme, aby premieňala nás. Cez krajinu bližšie kčloveku.
Koncovky budú na seminár bezplatne zapožičané, ďalšie vlastné nástroje vítané!
SPLYNUTÍ V HUDBĚ
Cítim, že je čas sláviť… Preto úprimne pozývam každého na jedinečné stretnutie. Jedinečné tým, že stretnúci sa súkmeňovci, ktorí prídu zo všetkých svetových strán, si vytvoria tóny a spevy vlastného kruhu, v ktorom budú mať možnosť vzájomne sa zblížiť a dotknúť. Dotknúť sa seba samého rovnako ako aj svojho blížneho, múdrosti nazhromaždenej vo vševedomí človečenstva a snáď aj veľkého Božského tajomstva. Oslávime tak radosť z bytia, prítomnosti, žitia a tak poďakujeme aj matičke zemi, ktorá si nás trpezlivo odchováva…
Vôbec nie je potrebné byť hudobníkom, stačí ochota bez zábran vyjadriť svoje vnútro a odhodlanie učiť sa ako pracovať s tradičnou ľudovou bezdierovou píšťalou koncovkou, bubnami, všakovakými hrkálkami a chrastítkami i hlasom, aby sme tieto prostriedky následne mohli použiť při tvorení a splývaní.
Vlastné nástroje nepotrebujete (aj keď sú samozrejme vítané), všetky Vám budú zapožičané na mieste!
* * *
Slovenské ľudové píšťaly medzi sebou skrývajú mnohé poklady a skvosty, ako sú napríklad fujara, bezdierová píšťala koncovka či dvojačka. Všetky tieto nástroje sa vyznačujú veľmi bohatým zvukom, ktorý je plný alikvótnych tónov.
Zároveň je pomerne jednoduché sa na tieto nástroje naučiť hrať, obzvlášť na koncovku. Koncovka totižto nemá žiadne hmatové otvory, teda dierky. Rôzne tóny na ňu vylúdime iným, prirodzenejším spôsobom. Výšku tónu meníme tým, ako silno fúkneme. Ďalšie tóny získame zakrývaním spodného konca píšťaly, odtiaľ jej meno koncovka.
Pre tento spôsob hry, ktorý nevyžaduje mnoho drilu, je koncovka výbornou bránou k hudbe pre ľudí, ktorí nikdy na nič nehrali a majú pocit, že sú hluchý, ako poleno. Koncovka ich spoľahlivo a isto povedie k zážitku potešenia z vlastnej hry, z možnosti vytvárania pekných melódii a príjemných zvukov.
Moja výpoveď o výrobe fujár
Keď opadne lístie, dni sú krátke anebo je väčšinu dní opantané šedavou záclonou, prepadáva ma neposedná túžba vybrať sa do krajiny ahľadať. Preliezať zarastené medze aháje asnoriť za dlhými rovnými kusmi bazového dreva, tak ako to robilo už nespočetne veľa pokolení fujarášov apíšťalkárov.
Je to túžba po sviežom ačírom zvuku. Preto nelením aobúvam si obité tenisky aobliekam sa iba naľahko, však posledné roky zimy za nič nestoja! Na opasku sa mi miesto valašky hompáľa pílka „ocaska“. Takto vyzbrojený vyrážam zmôjho privátu na okraji Brna amierim za svojim osobným dobrodružstvom.
Netreba ísť ďaleko, kúsok odtiaľ je železničný násyp, ktorý je porastený bazovými kríkmi na dĺžke asi jedného kilometra. Už zdiaľky ich zdravím azačínam sa predierať zaburinenou dôsledne odvodnenou nivou tunajšieho potoka. Preskočím ešte zopár odpadkov, ktoré tu „upratali“ miestni, auž sa môžem pílkou zahryznúť do prvého bazového kmeňa. Budúca fujara už teraz zažíva parádnu muzičku, do odhodlaného rytmu chrústania mojej pílky sa pridáva neústupný hukot motorov aut rútiacich sa po neďalekej diaľnici a občas do toho svoje pribuchotá vlak. Jeho cestujúci vítajú spestrenie pohľadu zokna – podivná postavička spílkou zakliesnená vkríku im ozvláštňuje inak okukanú scenériu.
Po niekoľko dňovom ťažení je vblate pri ceste naťahaných už dosť drúčkov atak ich spomocou kamarátovho auta svlečkou odvážame do jednej zhál starej Zbrojovky vBrne. Tu budú teraz niekoľko rokov schnúť.
Keď príde čas, zavŕtam sa do voňavého presušeného dreva nebožiecmi. Aby som vyvŕtal konár po celej dĺžke, musel som tieto vrtáky predĺžiť navarením na oceľové tyčky, krivé kusy treba pred vŕtaním napnúť avyrovnať svorkami. Potom už robota ide ľahko abudúce nástroje opäť zažívajú hudbu, tentokrát je to rytmus odkrajovaného dreva, ktoré sa zbaľuje do brucha nebožieca. To všetko znie medzi potrubiami vyprázdnených priestorov fabrických hál, kde kedysi duneli stroje pri výrobe zbraní.
Vjemnejšej práci pokračujem už doma, kde mám vizbe na písacom stole pripevnený zverák. Po pár hodinách práce na vyrezávaní okienka, či vŕtaní hmatových otvorov, skracovania, zarovnávania ačistenia sa miestnosť skorej podobá na drevárničku... To mi však nebráni vtom, aby som počas výrobného procesu nevzdelával píšťaly reprodukovanou autentickou ľudovou hudbou, ktorá sa ochotne rinie zmôjho CD prehrávača.
Vrstva jemného prachu všade navôkol prezrádza, že som práve dobrúsil ďalšiu várku píšťal. Po tom, ako som zmietol aspoň ten najväčší neporiadok, nelením aprelievam píšťaly ľanovým olejom, aby sa im popravil zvuk ivzhľad. Pri tom sa priestor napĺňa mne dobre známym a príjemným mastným pachom. Keď nástroje obschnú od oleja, stačí na ne naniesť šelak aje hotovo.
Pred tým, ako prvýkrát fúknem do hotového nástroja, pociťujem zvedavosť. Konečne prichádza jeho vlastná hudba! Ten zvuk, vznikajúca tajomná pieseň má silu opantať ľudskú dušu. Dať jej krídla aodniesť ju tam, kde sa môže stretnúť smyšlienkami svojich otcov, sdušami predkov, so svojim rodom. Takáto hudba človeka kolembá atak zatváram oči, aby tóny lepšie rozhýbali moje telo aprestúpili moju bytosť. Netrvá dlho apred mojim vnútorným zrakom sa začne mihať zmäť farieb ageometrických tvarov. Usporadúvajú apreskupujú sa do neskutočne nádherných obrazcov podľa toho, ako plynie hudba.
Postupne sa rozpamätávam auvedomujem si, odkiaľ sú mi známe pravidla tohto prastarého umenia – poznám ich zkrajiny, ztoho, akým spôsobom rastú stromy či kvety, ako tečie voda či fúka vietor, ako sa hýbu zvieratá. Je to len pár jednoduchýchstavebných kameňov, vzorcov aich kombinácii, ktoré vytvárajú túto nekonečnú rozmanitosť pretekajúcu časom aj priestorom. Všetko sa to pramení niekde z hĺbky od stredu, priamo od zdroja.
Atak nad celou mojou životnou cestou sa spolu svýrobou hudobných nástrojov rozohrala magická hudba, zjavil obraz, ktorý robí každý krok na tejto pozemskej púti, hoci by bol aj ťažký, radostným.
Baza čierna
Baza čierna je ker, zriedkavejšie nízky strom, ktorý má zvyčajne tri metre, ale dajú sa nájsť aj kusy šesť či sedem metrov vysoké spriemerom kmeňa 30 cm. Kvitne od polky mája do polky júna aplodí od neskorého augusta. Hlavne vminulosti sa jej kvety iplody využívali mnohými spôsobmi – ako potraviny iako liečivo. Oobľúbenosti tejto rastliny svedčí aj české porekadlo: „Před heřmánkem smekni, před bezinkou klekni.“
Baza čierna je vmnohých krajoch bežná drevina. Rastie hlavne na vlhkých miestach bohatých na živiny, najčastejšie ju nájdeme na okrajoch lesov či polí, vbrehových porastoch, na medziach avpriekopách, na železničných násypoch poprípade vpodraste niektorých druhotných smrečín. Dnes už oňu nie je veľký záujem, málokto zbiera jej kvety či bobule, lesáci ju dokonca považujú za protivnú burinu lesných porastov.
Iné je to však sfujaristami. Pre tých je to môže byť priam posvätný strom, ktorý ponúka svoje jedinečné drevo na výrobu píšťaliek afujár. Už včerstvo opílených konároch počujú šum apreludovanie budúcich nástrojov, zimné vychádzky za zberom dreva sú neopakovateľnými chvíľami očakávania avďaky.
Baza má veru zázračné drevo. Jeho veľká penovitá dužina veľmi dobre vedie nebožiec pri vŕtaní, ale okolité svetlo žlté drevo je pevné apomerne tvrdé amá charakteristickú vôňu. Dobre sa suší, málo praská, ale rado sa krúti ato hlavne pri hrčiach, ktoré sú tvorené spiacimi očkami asú rozmiestnené vpravidelných vzdialenostiach na konároch ikmeni. Neraz vytvárajú útvary, ktoré sú čarokrásne už sami osebe.
Baza je drevina krátkoveká, zriedkavo sa dožije viac ako 30 rokov abýva často napadnutá hubami či plesňami. Takéto drevo býva samozrejme menej kvalitné, mäkšie, ale výrobcu odmení celou paletou farieb najrôznejších odtieňov hnedej, červenej, žltej, ba dokonca zelenej, modrej či čiernej. Tieto farby sa ukladajú vedľa sebav pásoch, poprípade vytvárajú fľaky, očká alebo mapy.
Niekedy sa stane, že padajúci strom či zver poškodí strhne kôru zdreva. Vtedy baza ošetruje takéto zranenie vytváraním, ktoré sa nahrnie na okolie zraneného miesta avytvorí sa tak jazva, ktorá dáva drevu jedičnosť, prejav jeho životného boja askúsenosti.
Drevo má dušu
Drevo má dušu. Aotom bazovom to platí dvakrát. Vo svojom strede totižto ukrýva mäkkú dužinu, ktorá sa ľudovo volá duša. Bazové drevo zrástlo zo srdcami fujaristov apíšťalkárov už veľmi dávno. Je to azda vďaka skutočnosti, že mäkká duša vedie dobre nebožiec pri vŕtaní, ale určite aj kvôli jeho farbám, zvláštnym krivkám, vôni, dostupnosti adobrej opracovateľnosti.
Mňa si tento ker, baza čierna (bez černý – Sambucus nigra), podmanil tiež. Už vtedy, keď zberám jeho konáre avyčkávam, kedy ich budem môcť premeniť na nástroj, cítim ich skryté piesne. Je to vždy dobrodružstvo vidieť osobitosť každého kusu dreva askĺbiť ju spolu svlastným citom apredstavou. Takto vzniká nástroj, vktorom sa stretáva človek sprírodou, ale aj so svojimi predkami, ktorých myšlienky, pocity avkus prežívajú vo forme atvare, ktoré vtlačili do ľudových píšťal. Keď sa takéto píšťaly rodia pod mojimi rukami, cítim za sebou zástup našich otcov, ktorý vmnohom určil moju vlastnú skúsenosť. Na druhej strane však viem, že tvorím úplne nanovo a novým spôsobom, pretváram adopĺňam odkaz atradíciu, aby si našli miesto vsúčasnej dobe. Každému nástroju pri jeho zrode potichučky prajem, aby sa vryl dosrdca človeka, ktorý ho bude užívať.
Bez dotyku človeka totižto ostávajú hudobné nástroje predsa len mŕtve. Ich duša skutočne ožíva až zovretím prstov hráča, jeho vrelým dychom. Až potom vzniká to tajomné iskrenie, ktoré rozoznieva niečo hlboko v nás.
